Jdi na obsah Jdi na menu
 


ObrazekSlonia uspávanka.

Keď slniečko kloní sa keď sa vonku stmieva,
veľká Mama slonica uspávanku spieva.
Svojím malým sloníčkom do uška ju trúbi,
kladie líce na líčko pretože ich ľúbi.

Ref: /: Hajaj búvaj sloníčatko budeš veľký ako tatko
zaspinkať je jednoducho to sa musíš prikryť uškom. :/

Mama je vždy mamička či sa smeje hnevá,

radosť má vždy rodina keď do sníčkov spieva.
Mama je vždy mamina a vždy krásne vonia,
aj keď veľká trošička ako mama slonia....
Obrazek
Ref: /:Hajaj búvaj sloníčatko budeš veľký ako tatko, zaspinkať je jednoducho to sa musíš prikryť uškom...:/

-------------------------------------------------------------
Toto nie je hocijaká pesnička. je to pesnička ktorá má už dlhú tradíciu a poznajú ju takmer vo všetkých detských domovoch. Pozná ju veľmi veľa detí aj z iných zariadení, ale aj deti z rodín si ju veľmi často spievajú. Táto pesnička sa chytila u každého vekového rozpätia detí. Je o ich túžbach? Je o ich snoch? O čom vlastne je a prečo má taký veľký úspech, že sa musí hrať do nekonečna a to každý deň a to aj na špeciálne želania detí? Prečo? Nie Rok, ani Dva, nehrávame ju jeden krát za deň a ani 5 krát.... Jednoducho ju hráme tak často, že sa pri náhodnom stretnutí niekde na nejakom mieste v tábore mesto pozdravu - odspievame jednu, či dve strofy. Je už LEGENDOU....
Táto pesnička je u detí na táboroch veľmi obľúbená a najčastejšie hrávaná na gitare pri uspávaní hlavne tých najmenších detí. Deti ju majú veľmi radi. Obrazek
Priali by sme si, aby každá rodina zostala rodinou po kope pokiaľ je to len možné, aby sa mohli večer spolu pomodliť ak sa modlia, aby jednoducho boli spolu. Veď každý potrebuje objatie mamy, otca. Tak si to prajú aj samotné deti, rodiny. Sú to najčastejšie kladené otázky a prosby. Často stačí len malá pomoc na to, aby to tak bolo. Mama, Otec... Je to jediný a najväčší titul, ktorý sme schopný dosiahnúť. Nejde to vždy tak, ako by sme chceli, alebo si predstavovali. Máme však vždy možnosť zabojovať a nevzdať sa tohto titulu.
Na naších cestách a pri našej práci sa stretávame s rodičmi, ktorí chcú ešte dostať šancu (pokiaľ to samozrejme ide). Práve oni sa snažia tak ako vedia a sú schopný. Naša práca v teréne je práve o tom. Tu Vám chceme priblížiť našu prácu aby ste mali možnosť sami posúdiť, vidieť a utvoriť si názor. Obrazek
Hľadáme pretrhnuté putá na žiadosť samotných detí. Pomáhame rodinám kde to skutočný význam má. Niekomu stačí malá pomoc, inému zas o trošku viac a niektorým stačí len vedieť, že sa v prípade potreby majú kam obrátiť, že sa báť nemusia. Dostali sme sa aj do situácií, kedy sa matka bála byť matkou, pretože nevie viac dať ako dáva (máme na mysli materiálne potreby detí) a stotožnila sa s tým, že dá deti do ústavu, alebo na adopciu. Koľko nocí preplakala keď tak začala myslieť a vo veci konať? Koľko nocí nespala a ako sa snažila deťom vysvetliť čo chce urobiť, lebo si nevie pomôcť? Boli sme pri riešení malých aj veľkých problémov a dalo sa vždy nájsť riešenie, pokiaľ nešlo o hrubé porušovanie ľudských práv, alebo sústavný návrat k opakovanému zlyhávaniu zo strany rodičov. Obrazek

Svoju prácu Vám na týchto stránkach približujeme už pomaly rok (vo Februári). Na tejto stránke budeme približovať prácu priamo v teréne s ľuďmi, ktorým sme sa snažili (úspešne) pomôcť. Každá zverejnená fotografia je so súhlasom dotknutých rodín, jednotlivcov. Radi s tým súhlasia a vždy nám k tomu povedia túto vetu: aby ste mohli pomôcť aj niekomu inému a aby aj Vám mohli pomôcť dobrí ľudia....

Obrazek

Sme dobrovoľníci, ktorí chcú pomôcť tam, kde to je treba a to vie každý. Chceli by sme sa však spojiť s každým, kto nepotrebuje veľa slov, ale koná a chce konať-pomáhať ďalej. Touto formou si môžeme odovzdávať cenné skúsenosti, vytvárať dobrovoľné pracovné skupiny, stretávať sa a pomáhať priamo v teréne. Niekedy stačí len včas podať pomocnú ruku tam, kde je to potrebné a veľmi urgentné. Uverejnené príbehy sú skutočné.
--------------------------------------------------

Úplne na konci textov, môžete napísať svoj komentár, postreh, myšlienku, názor, otázku (ak Vás niečo zaujíma), alebo len tak sa s nami podeliť o Vaše príbehy, myšlienky, nápady a pod. NAPÍŠTE NÁM!

------------------------------------------------------------------
Príspevky:

1. Sprejeri.. asi Frajeri...
2. Plechovka na ceste
3. Moja Protivná Mama
4. Ukradnuté cesty z minulosti....alebo...?.
5. Kvety v pivnici



Obrazek1.Sprejeri..asi Frajeri...Zachytil som skupinku detí, ktorá sprejmi na stenu verejnej budovy sprejovala svoje umenie. Niekedy mi to pripomína zvieraciu ríšu, v ktorej si zvieratá značkujú svoje prostredie a tak práve tí íní, vedia s kým majú česť. Rozdiel je v tom, že v zvieracej ríši je to o prežití daného druhu. A ako to porovnať s tým, čo vyvádzajú naši mladí? Neviem! S kolegom sme vyšli von pred našu budovu. Išiel som ho odprevadiť k dverám a zamknúť bránu. Spoza železnej brány vyskočli traja chlapci a utekali, čo im nohy stačili, lebo nás videli, ako sa blížime k miestu, ktoré si vyhliadli za svoj cieľ. Rozbehli sme sa aj My.. a čo i dušu dáš v tom boji divokom..., predsa len nám zdrhli. Bola to náhoda, že sme ich vystihli, som si pomyslel a už sa nevrátia. Museli sme sa vrátiť dnu po baterka a zistiť, čo to tam vlastne vyvádzali. Otočili sme sa a išli po baterky. Po desiatich minútach sme boli vonku a znovu oni tam. No tento krát sme už nič nenechali na náhodu a začali sme ich prenasledovať. Boli veľmi prefíkaní, ale dostali sme ich ešte prefíkanejšie. Vzali sme ich dnu a kázali im zavolať ich rodičov mobilmi. Rodičia prišli a spustila sa paľba slovných napomenutí a pod. Vysvetli som im, že práve spáchali trestný čin, za ktorí môžu byť trestne stíhaní a o problémoch v rodine už nehovoriac. Veľký chlapci plakali a rodičia len v nemom úžase krútili hlavou nad počínaním svojich detí. Jeden z rodičov nám povedal, aké výborné výsledky dosahuje jeho dieťa v škole a v športových aktivitách. Má všetko, nič mu nechýba, toto musel urobiť prvý krát. Ten druhý rodič sa len s obtiažnosťou, ale tiež pridával. Musel som však s pravdou von. Rodičia spozorneli a neverili mi. Tak som im povedal: Tak som povedal, že to neurobili prvý krát.ak dieťa je pristihnuté pri takomto čine prvý krát, nevráti sa späť na miesto činu a už vôbec nie v ten istý deň, alebo len o pár minút neskôr. To že ho niekto môže potrestať a vyrušil ho pri tejto činnosti s ním zatrasie na dosť dlhú dobu - chvíľu, ale Vašich to nijak neznepokojilo. My sme sa ich pýtali, či to už urobili aj niekde inde. Najprv zapierali, ale potom nám priznali, že už viac krát. To, že to pred Vami povedať nechcú, nie je nič nezvyčajné. Deti z dobrých a slušných rodín, zaopatrených. Rozlúčili sme sa s tým, že si dajú na nich pozor a budú ich kontrolovať častejšie, ako tomu bolo doteraz.

Obrazek2. Plechovka na ceste.

Cestou do Zvolena z Ružomberka som na výpadovke z mesta uvidel troch chlapcov na kraji cesty a v strede cesty plechovku. Nevenoval som tomu pozornosť až dovtedy, kým som sa nepozrel do spätného zrkadla a neuvidel tam tých troch chlapcov, ako nastavujú plechovku tak, aby ju idúce auto správne zasiahlo kolesom. Skočil som na brzdy svojho auta, otočil ho a vrátil sa k nim. Vystúpil som z auta a prišile k nim so slovami: chlapci, uvedomujete si, akú zábavu ste si práve zvolili a koľko nešťastia tým môžte spôsobiť nič netušiacemu vodičovi-vodičke auta, ak ako očakávate správne trafí plechovku? Máte predstavu, čo všetko sa môže stať ak sa vaša predstava naplní? Možno pri desiatich, dvadsiatich autách nič, ak to dovtedy nevzdáte, ale pri tom ďalšom aute, už môže byť pre niekoho neskoro, niekto, kto sa chce domov vrátiť a niekto na koho doma čakajú sa im nevráti, vďaka Vašej hlúpej zábavke s plechovkou. Najprv sa mi jeden z nich smial, no ja som to myslel vážne a nemienil som ich nechať len tak. Prišiel som k nemu bližšie a spýtal sa ho, čo je na tom tak smiešne? Povedal som niečo také vtipné, aby si sa mohol zasmiať? Rád by som vedel čo, možno som sa niekde pomýlil a povedal nejakú kravinu, ktorá smiešna môže byť, ale v tejto chvíli si neviem spomenúť, tak mi pomôž prosím! Len stál a nič nehovoril. Ostatní ho začali brániť slovami, že to on má taký výraz v tvári vždy. Myšlienky som prerušil a spýtal sa ich prečo sú na tejto ceste. Ideme do B. Bystrice zabaviť sa, tak stopujeme. Keďže som mal auto prázdne, ponúkol som im odvoz a čuduj sa svete, prijali ho. Cestou sme sa rozprávali o všeličom, až padla reč na drogy na školách. Neverili by ste v akom veku sa deti dostanú k prvej droge vo svojom živote a ako jednoducho to začína. Vôbec so mnou nerozprávali ako hrdinovia, myslím, že už rešpekt predo mnou mali dostatočný. Boli Ružomberčania a konkrétne sme sa bavili o sídlisku Klačno, ktoré je týmto povestné a nazývané medzi nimi, druhá bratislavská Petržka. Tak si to veľmi pozorne prečítajte, stojí to za to.!

Citujem: ujo, u nás je to veľmi jednoduché...máme svoje miesta a svojich ľudí. Najprv nám to ponúkli zadarmo, začali sme s marišou (a nie ste Policajt? spýtali sa ma) a pokračovali už iba niektorí tvrdšími drogami..hlavne heroín (veľmi riedený a nekvalitný), pervitín, rôzne tabletky, ktorých názov sme nikdy presne nevedeli a končili fetovaním, ak nič iné po ruke nebolo. Presne vieme za kým máme v škole ísť a kto je dealerom. Vieme, čo máme mať pri sebe (akú hotovosť, alebo akú hodnotu nejakej veci). Stretávame sa na miestach, ktoré nie sú vôbec tajné, ale viditeľné. To ale neznamená, že keď nás vidia, že vidia všetko. Na školách je to najjednoduchšie, ak viete za kým ísť. Zoženie Vám všetko, čo si poviete (osobne si myslím, že často ani nevedia rozoznať, akú drogu im to predali, moja pozn.), len nesmiete zmätkovať. Všetko má svoje pravidlá a toto už je veľmi dobre zabehnuté. Nikto Vám zdroj neprezradí, je ich tam viac a ten dotyčný by na to veľmi doplatil.
Spýtal som sa: vedeli Vaši rodičia, kedy ste s tým začali? Odpovedali stručne: nevedia nič doteraz...Ako je to možné?, pýtal som sa ďalej...Nikdy nevedeli nič o nás a už vôbec nie to, čo sa týka nás. O školskom prospechu si zistili, stačí mať dobré a aj priemerné známky, ale aj samé jednotky a máte pokoj. Nič viac nechcú vedieť a ani sa o to nezaujímajú. Prídeme domov, aj tak doma nie sú. Ideme von za našou partiou a tam sme až do večera. Večer sú unavení, spýtajú sa len na zopár vecí a už spia, alebo sa venujú televízoru až pokým nezaspia. Do toho ešte niekoľko pracovných telefonátov a máte deň preč. Máme svoj svet. V ňom sme sa už naučili žiť bez toho, aby sme vedeli, že niekomu chýbame. Chceli by sme sa venovať športom, ale toto mesto nie je naklonené k mladým. Nemáme kde tráviť voľný čas a tak si ho trávime po svojom. Sem tam prídu policajti, jedného z nás vezmú a život ide ďalej.
Chceli by sme to zmeniť, ale nevieme ako a možno aj vieme, ale nepočúvajú nás, nie je to dôležité a tak nám len sľubujú a potom nás klamú, keď to nejde.Koniec citátu.
Len som opakoval do kola: To snáď nemôže byť pravda.?
Oni ma len slušne ubezpečovali, že to pravda je a nepovedali ani to naj..(čo? to neviem). Rozhovor sme ukončili s rozoberaním vecí, ktoré by chceli dosiahnúť a čo vlastne chcú. Povedal som im, kde robím a že keď budú chcieť, nech dajú svoje myšlienky svojho záujmu a trávenia voľného času na papier a Ja sa pokúsim to niekam posunúť, ak mi to zveria. Rozlúčili sme sa veľmi slušne a rovnako slušne aj poďakovali za odvoz a ospravedlnili sa ze incident v Ružomberku s prísľubom neopakovania takej ,,zábavnej činnosti´´ Verím, že ani toto stretnutie, rovnako ako to predchádzajúce s tými sprejermi, nebolo náhodné.

Obrazek3.). Jedného dňa, keď moje deti budú dosť staré, aby pochopili logiku, podľa ktorej postupuje rodič, poviem im, ako mne povedala........
Obrazek
moja protivná mama:

Milovala som ťa dosť na to, aby som sa mohla opýtať, kde ideš, s kým a kedy sa vrátiš....
Milovala som ťa dosť na to, aby som nad tebou stála 2 hodiny, kým si si riadil izbu, čo normálne trvá 15 minút...
Milovala som ťa dosť na to, aby som bola ticho a nechala ťa samého zistiť, že tvoj najlepší priateľ je podliezavec.....
Milovala som ťa dosť na to, aby som ti dovolila vidieť môj hnev, sklamanie a slzy v očiach. Deti musia vedieť, že ani ich rodičia nie sú dokonalí......
Milovala som ťa dosť na to, aby som ťa donútila vziať zodpovednosť za svoje činy aj keď ten trest bol taký krutý, že mi skoro zlomil srdce....
Ale hlavne:
Milovala som ťa dosť na to, aby som ti povedala NIE, aj keď som vedela, že ma za to budeš nenávidieť. To boli tie najťažšie boje zo všetkých. Som rada, že som ich vyhrala, pretože na konci si vyhral TY tiež. A jedného dňa, keď tvoje deti budú dosť staré na to, aby pochopili logiku rodiča, aj Ty im povieš:
Bola tvoja mama protivná?
Moja teda bola. Mali sme najprotivnejšiu mamu na celom svete!
Kým iné deti mali na raňajky cukríky, my sme jedli vločky, vajcia a chlieb.
Keď iní mali Pepsi a keksy na obed, my sme mali sendvič.
A môžeš si domyslieť, že naša mama nám varila večeru úplne inú, ako mali ostatné deti.
Tiež mama musela vedieť kde sme celý čas, ako keby sme boli väzni, vo väzení.
Musela poznať našich priateľov a čo s nimi robíme.
Keď sme povedali, že sa vrátime o hodinu, žiadala, aby sme boli doma o hodinu, alebo aj skôr.
Hanbili sme sa to priznať, ale dokonca si dovolila porušiť zákon o práci detí tým, že sme museli pracovať. Museli sme umývať riad, postieľať si, naučiť sa variť, prať, žehliť, vysávať, pracovať v záhrade, keď aj len s odnášaním plevelí v prútenom koši, okolo domu, vynášať smeti a iné kruté práce. Myslím si, že keď v noci ležala v posteli, rozmýšľala, aké práce pre nás ešte vymyslí.
Vždy žiadala, aby sme hovorili pravdu a nič len pravdu, celú pravdu. Kým sme vyrástli na tínedžerov, dokázala nám čítať myšlienky a mala oči aj vzadu. Vtedy sme mali už fakt ťažký život.
Mama nedovolila, aby nám priatelia zvonili zdola. Museli prísť až ku dverám, aby ich mohla spoznať. Kým iní randili už v 12, či 13, my sme museli čakať do 16, až 17.
Kvôli našej mame, sme zmeškali veľa vecí, ktoré zakúsili iné deti.
My sme nikdy neboli pristihnutí pri krádeži, vandalizme, opitosti, alebo zavretí vo väzení za nejaký zločin. Nikdy sme sa nemuseli za nikoho v rodine hanbiť. Nikdy sme nikomu neubližovali a ani sme sa nesprávali tak, aby sme poškodzovali meno svojej rodiny, meno svojej mamy, meno svojho otca.
To všetko bola jej vina!
Kvôli našej mame, sme opustili domov, ako vzdelaní, čestní a dospelí. Snažíme sa byť rovnako protivní rodičia, ako bola naša mama.

Myslím, že dnešný svet, je hore nohami.....
Jednoducho nie je dosť protivných mám!

Obrazek4) Viete odkiaľ sú tie tri deti, ktoré sa často opakujú v hlavičke príspevkov s nápisom: ďakujeme?

UKRADNUTÉ CESTY MINULOSTI alebo: ŽIADNE STRETNUTIE NIE JE NÁHODNÉ:

S kolegom z Vojenskej nemocnice sme cestovali na návštevu jednej rodiny a detského domova na Východnom Slovensku.
Cesta nám ubiehála, kilometre sa míňali. Rozprávali sme sa cestou o Slovensku, aké je nádherné a obzvlášť dediny, lazy, osady obklopené horami. Bola zima a sneh, takže som musel dávať veľký pozor na cestu a byť ostražitý. Náš starúšik už má čosi za sebou. Nechcel som zostať na holičkách niekde, kde to vôbec nepoznám obklopený lesom. Išli sme takou horskou cestičkou resp. cestou, ktorá viedla cez horu. Prešli sme osadu Letanovce, až kým sme si neuvedomili, že sme mimo a že sme asi zle odbočili.

Vrátili sme sa teda naspeť na hlavnú cestu a smerovali k už spomenutej osade. Mali sme v úmysle sa spýtať kde sme a ako sa dostaneme do Žakaroviec (to bol prvý cieľ našej cesty: Detský domov). Auto som zastavil priamo na ceste a odtiaľ sme sa chceli kúsok vydať do osady po informácie. To sme ani nemuseli.. Hneď ako som zastavil sa okolo nás zhŕklo kopec detí a dospelých a všetci chceli vedieť kto sme, či nie sme z vlády, čo chceme, či máme cigarety, či niečo nechceme kúpiť a pod... Otázok sa priznám bolo tak veľa, že som nestíhal reagovať na ani jednu z nich. Sedel som v aute aj s kolegom a nestíhali sme sa diviť, keď sme zbadali neoblečené a bosé deti, ktoré sa po celý čas usmievali. Kolega je zdravotník a hneď sa chcel chopiť svojej úlohy (aspoň slovne), lebo sa bál, ako aj Ja. Z auta sme dosiaľ nevystúpili. Nie pre to, že by sme sa naozaj tak veľmi báli, jednoducho sme to nestihli. Deti boli natlačené na aute a prichádzalo stále viac ľudí.

Napokon som zborovým - hromovým hlasom zakričal otázku, ktorú som nemal zodpovedanú a pre ktorú som prišiel sem: Vedel by nám niekto z Vás poradiť cestu do Žakaroviec, asi sme zablúdili a nevieme kam, kde odbočiť?. Dali hlavy do hromady a po necelej minúte sme vedeli kam ísť a to bez platenia. Zodpovedali sme im ešte zopár otázok (veľa otázok padlo na adresu mojej BA špz, lebo vraj som bohatý keď som z BA). Celkom som tomu nechápal, veď som tam stál zo 17 ročným autom zn. FAVORIT. Musel som sa z toho dostávať nejak inteligentne von a dostal som sa. Poďakovali sme sa a pokračovali v ceste. Keď sme prišli na rázcestie odbočky, pochopil som prečo som nenašiel tabuľu o ktorej som vedel, že tam Je. Bola zaviata snehom a sneh sa na nej držal a držal. Prišli sme k prvému nášmu cielu, zvítali sa s deťmi, poguľovali dievčatá, porozprávali a vypili si čaj a o dve hodinky sme sa lúčili s tým, že nás čaká ešte jedna súrna návšteva.

Tak sme vyštartovali okolo 17 hodiny na cestu smerom do Rožňavy cez nejakú dedinu, cez ktorú vedie skratka na hlavný ťah na Rožňavu (aspoň tak to vedel môj spolujazdec, presviedčal ma, bol si istý, cesta je super, udržiavaná a pod..).
Ako už napovedám, problémy po príchode nenechali na seba dlho čakať. Cestu ktorú opísal tak verne síce našiel, ale aké bolo aj jeho prekvapenie, keď sme sa tam veľmi ťažko dostali a prišli k snehovej stene za ktorou cesta má pokračovať a nepokračuje, si môžete domyslieť. Bolo už neskoro a tma. Nevedel som či mám nadávať, alebo odhrabávať kvalitne udržiavanú cestu podľa môjho kolegu. Stena! Obrovská stena a naše auto maličké, drobučké pred ňou, akoby sa chcelo popasovať s týmto problémom. Potom som sa začal smiať, pretože môj spolu cestujúci len nechápavo krútil hlavou nad tým, čo vidí a ten pohľad stál za to. Dosť sme sa ponáhľali a návšteva to mala byť súrna a veľmi potrebná. Veľký časový sklz a presun o 50 km na vyše urobili svoje aj s mojou psychikou. Začal som uvažovať nad tým , že dnes už nemá význam podstúpiť ďalšiu cestu. K tomu ešte začalo riadne a husto snežiť a kolega dostával samé sms - správy o tom, kde je, prečo už nie sme tam a pod.

STRESS!!!

No hrôza nad hrôzou. Mne však zostal v pamäti jeho pohľad a tak sa mi stále vybavoval vždy, keď mu zazvonil telefón a on sa musel vykrúcať a hľadať slová. Nakoniec sme sa išli opýtať do miestnej krčmy, pretože mu niečo v hlave svitlo a tým aj nová nádej o nejakej novej ceste, ktorá je tiež niekde tu. Neviem kto mu to tam radil, ale znelo to vždy dosť presvedčivo (asi lesný škriatkovia).
Tak som auto otočil a spúšťal sa dolu do dediny, ktorej názov som vôbec nevedel. Zastavili sme pri krčme. Vošli sme dnu a tam nás uvítal jeden hosť, krčmár a ...? Krčmára sme sa spýtali na cestu ktorou sme pôvodne chceli ísť. Potvrdil nám že je-existuje. Zasmial sa však na tom, že sme tade chceli prejsť teraz, keďže je ťažký prechod po tejto ceste aj v lete a pokiaľ nemáte terénne vozidlo, pripravte sa na poriadne otrasy. Úsmev krčmára veštil to, že si myslí, že si robíme žarty. Že si, ne že si, kolega na to nedbal a spýtal sa aj na ďalšiu trasu. No to už krčmár bol v riadnom šoku. Ja som musel z krčmy odísť, lebo by som praskol od smiechu pri mimikách tváre, ktoré pán krčmár strúhal. A môj kolega s úplne kľudným, výrazom v tvári - pokoj angličana, neúnavne sa pýtal bez známok - náznakov smiechu, úsmevu, či vtipu.
Myslím, že sa tam dohadovali a na niečo prišli. Lebo krčmár ma zavolal dnu a spýtal sa či nepotrebujeme uliať za jeden, aby nám tá zima neudierala tak do hlavy. Pridal sa k nemu aj jeden hosť už riadne potúžený (asi aj jemu tá zima spôsobovala problémy).
Taktne som ponuku odmietol. Vyšiel s nami von, ešte sa rozprával s nami o cestách na okolí, už vážne a poskytol nám informácie o ktorých som vedel od samého začiatku. Jediná cesta je návrat speť na hlavný ťah. To nebola dosť dobrá správa, pretože išlo o veľkú obkluku z nášho miesta. Čiže pripadal do úvahy jedine návrat domov.

Nastalo hlboké premýšľanie, ktoré preťalo krik prichádzajúcich detí ku krčme. Prišli k nám a pána krčmára sa opýtali, či je tu ešte ich otec..Je! odpovedal krčmár a zakričal na ňho, aby vyšiel von a išiel domov. Ten sa tackal von, ale domov sa mu nechcelo. Potom sme si všimli, že deti boli len v papučkách aj to v deravých. No boli veľmi veselé. Ich otec ich pred nami poúčal, dohováral im, ale jazyk ho nie dobre poslúchal z čoho deti mali obrovskú zábavu. Kolega vytiahol lízatká, cukríky a rozdal deťom (nevedel som, že také niečo má, až po tom mi povedal, že to bolo určené pre tú slečnu - návštevu, kde sme mali byť).

Krčmár zas pripomenul hosťovi, ako sa má zodpvedný otiec detí starať a nie strebať, no ten mu kontroval bľabotaním..
Kolega potom sa spýtal, či sa nemôžeme všetci takto spolu na pamiatku odfotiť.. dostal kladnú odpoveď a tak som vytiahol foťák a stlačil spúšť. Deti sa samozrejme chceli ešte fotiť, no foťák mrzol a mrzol a tak som sa tváril, že ich fotím (nechcel sa mi film pretáčať, aj keď cvakal, myslel som si, že to tak je).
Mýlil som sa. Zostal som veľmi prekvapený z toho, aké fotky narobil a nacvakal (aj keď sa ukázalo, že na jeden záber cvakal dva krát). Deti sa predvádzali, guľovali sa medzi sebou, vystrájali a otec ich okrikoval.. bez výsledne, pokračovali ďalej a to v tých papučkách. Rozlúčili sme sa so všetkými a išli si po svojej ceste. Vonku husto snežilo. Domov sme prišli v neskorých nočných hodinách, dohodnutú návštevu sme nezvládli.

FOTKY: vyšli perfektne a aj také, ktoré som vôbec nevedel že fotím , lebo som si myslel, že mi tie zábery nevyjdú, kvôli veľkej zime a zahmlievaniu objektívu.
Vy ich vidíte na našej stránke - trošku upravené.
Dedina do ktorej sme to zablúdili: Smolník (alebo mesto?).
Deti: TRI (mená som si nezapametal).
Miestny občania: krčmár a hosť (otec tých detí).

Chystáme: chystáme sa ich navštíviť, priniesť nejaké darčeky, veci, fotky, sladkosti a zistiť, ako im môžeme pomôcť ( ak to bude potrebné).
Sú neodmysliteľnou súčasťou nášho združenia a patria k nemu.
S nimi sme celé združenie spustili. Na návštevu sa tešíme a uvidíme, či si nás budú pamätať.
Priblížime Vám toto stretnutie na týchto stránkach.



ObrazekKvety v PIVNICI.

Kde nič nepočuť a nevidieť nie je čo riešiť..
Čo sa naoko zdá že je v poriadku je vo veľmi kritickom bode, je na hrane sa pohybujúcej medzi životom a smrťou. V prípade týchto detí, je to veľký hazard s ich zdravím a s vysokým percentom neustáleho denno - denného zanedbávania, ešte malých detí a detí, ktoré nevedia povedať niekomu som hladný, lebo to jednoducho NEVEDIA. Spoliehajú sa na mamu, otca. Dôverujú im, že práve Oni sa postarajú. Dôvera o ktorú rodičia nikdy neprídu. A keď sa nedarí ani rodičom naplniť potreby svojích detí, pre ich vlastné pohodlie, pre rôzne závislosti, preto, že nepočúvajú a neprijímajú pomoc, preto, že nespolupracujú a často sa samí rodičia pohybujú na hrane asociálneho spôsobu života v ktorom sa pravdepodobne aj dobre cítia, pretože nechcú prijímať žiadny druh práce, pretože si často klamú a nepriznávajú si fakt, že zlyhávajú až pokým neprídu na rad represívne opatrenia. Zoberú nás do domova? Ľudia budú na nás ukazovať a spolužiaci si z nás budú robiť srandu? Tak sa začnú potom deti týchto rodičov vypytovať. My schopný pomôcť sme a to aj všetky inštitúcie, ktoré poznám. Nepochopiteľná obrana matky, otca v tej chvíli je neopdstatnená, až s odstupom času prídete na to, že sa bránia pre svoje vlastné pohodlie. Učia klamať a podvádzať svoje deti. Aby si tento rizikový rodinný status udržali. A My sa tak snažíme pomôcť, že to vyznieva ako poriadna naivita NÁS naivných ľudí - dobrovoľníkov. Sú tam však ešte malé deti, veľmi malé deti a tie do toho nezaťahujem. Práve tie nás nútia konať. Viem už, že čo má padnúť to aj padne. Len sa snažíme aj v tomto prípade minimalizovať možné riziko, ktoré by sa mohlo neblaho podpísať na psychickom stave týchto detí a mohlo by ich to poznačiť na celý život. Tomu sa dá zabrániť tak, že veľmi pomaličky budete postupovať v riešení celého prípadu aj proti nevôli rodičov v spolupráci (keď to ide a je ochota) so sociálnym úradom a inštitúciami, do ktorých deti chodia npar. (školy, jedálne, kluby).

Skoro ráno som išiel s autom do opravy. Po opravení auta som sa ponáhľal do práce. Pohľad ktorý sa mi naskytol po pravej strane cez okno auta mi v pamäti zostane ešte veľmi dlho. V smetiach sa prehrabávajúcu matku so štvor ročným dieťaťom (dievčatko). Vystúpil som z auta a ponáhľal sa k nim. Oslovil som ich a spýtal sa na to čo sa stalo matky, ktorá prehrabávala smeti a niečo hľadala. Po nič nehovoriacej odpovedi, odmietla aj ponúknutú pomoc. Nakoniec sme sa predsa len uzhodli, že prijme aspoň potraviny ktoré kúpime v obchode v blízkosti miesta kde sme boli. Tak sa išlo nakupovať. Kúpili sme hlavne cestoviny, chlieb, pečivo, maslo, mlieko, múku a zeleninu. Pri objeme nákupu, ktorý mi pani hovorila - diktovala som pochopil, že tu nejde o jedno dieťa, ale o viac detí a to rovno o štyri ďalšie deti o ktorých počas nákupu rozprávala.

Dozvedel som sa jej príbeh:
Druh s ktorým žijem odišiel do práce a neposlal nám žiadne peniaze. Nezavolal ani nedal vedieť kedy príde a väčšinou je aj tak opitý a nemá ani korunu. V dome nemám nič čo by som deťom dala jesť, preto som hľadala nejaké veci, kov, železo, ktoré by som mohla predať a kúpiť niečo jesť.Urobil to už takto niekoľko krát a ja som bola prinútená takto hľadať po smetných košoch, aby som mohla dať deťom niečo jesť. Stále sľubuje, ale nič nedodrží a my len čakáme že bude lepšie. Bola som na sociálnom úrade, ale nič som nevybavila lebo ON nevie dokázať príjem (pretože robí na čierno, ak vôbec niečo robí). Pretože žijeme v spoločnej domácnosti a on nie je evidovaný na úrade práce môj príjem na deti (5), činí 2040 Sk. Žiadny iný príjem nemám. Nevedela som čo mám robiť keď som nepochodila ani na úradoch tak som to riešila takto. V škôlke malej tiež nedali zvýhodnenú stravu len preto, že neviem dokázať jeho príjem on na úrad ísť nechce a mňa neuznali sociálne odkázanou. To znamená, že som nemala za čo zaplatiť plnú výšku stravy v škôlke a v škole deťom. Varím im teda doma hlavne zemiaky, lebo tie sme nasadili a ešte máme. Nechcem o deti prísť veď sa o ne starám, ale čo mám robiť, kde mám ísť?.... A tak som len počúval a snažil sa v hlave si rýchlo prehodiť a utriediť myšleinky. Domov po nákupoch odviezť nechcela, lebo nechcela, aby som vedel kde býva (čo som chápal lebo sa bála). Dal som jej na seba kontakt a s tým sme sa rozlúčili.

Po týždni sa ozval telefón a pani matka tých detí zavolala, že je opäť v problémoch. tento krát v nich bola až priveľmi. Súhlasila s návštevou a tak som dorazil do blízkej dediny pozrieť kde to vlastne býva a čo sa deje. Vošiel som do domu, nie však tak ako je zvyčajné. Oni totiž bývajú v pivnici rodinného domu, ktorú si upravili svojpomocne na ,,bývanie". V tejto pivnici bývajú už 11 rok tak, aby ich nikto nepočul, neposudzoval, nevidel, nestaral sa, neznevažoval a pod. Privítali ma deti. V dome nebolo ani kúska chlebu, žiadneho jedla. Najmenšie dievčatko malo vysokú horúčku. Napriek tomu v dome bolo veselo. Deti boli veselé, akoby ani žiaden problém nebol, neexistoval. Navrhol som matke, že dieťa zoberieme na pohotovosť, zoženieme do pondelka niečo jesť (bol víkend) a v pondelok budeme riešiť situáciu so sociálnym úradom. Dieťa sme v sprievode jej strašej 15r. sestry odviezli na pohotovosť a išli zháňať niečo jesť. Podarilo sa nám aj vďaka pomoci našich známych zabezpečiť čo najviac potravín. Mali sme z toho veľkú radosť, že máme tak veľa. Vedeli sme, že to musíme riešiť a nenechať to tak.

V tom dome - pivnici je permanentne dlhodobo hladných 5 detí a najmenšie má len 4 rôčky. Ani susedia, ani učitelia, ani obvodný lekár, ani sociálny úrad nepostrehli nič... vôbec nič a na tých deťoch to doslova kričí.. To mi veľmi rezonovalo v hlave a už som sa tešil na pondelok. 2040 korún predsa nemôže stačiť na uživenie jedného človeka, nie 5 detí v dome. Matka tých detí vravela pravdu a po zisťovaní skutočností okolo tejto veci by ste neverili ako ľahko sa dokážu úradníci stotožniť s tým, čo nariaďuje zákon. Vôbec však neberú - nebrali do úvahy aj to, že matka týchto detí nedokáže presvedčiť svojho druha, aby prišiel na úrad a podpísal aspoň trápne čestné prehlásenie, ktoré by zabezpečilo vyšší príjem rodine, čo jemu nič nehovorí. Evidujú ho ako pracujúceho - resp. dobrovoľne nezamestnaného. Kde však berú istotu že pracuje a zabezpečuje príjem do rodiny som sa doteraz nedozvedel. Je to jednoduché. Dozvedeli sa , že pracuje príležitostne niekde a tak z toho usúdili, že príjem do rodiny je zabezpečený. Stačí, že sa len dozvedeli. Tento človek má vyšší morálny kredit, ako matka tých detí, lebo on vraj to celé opravil, on sa vraj stará. To už však veľmi dlhú dobu, nie je pravda a alkohol už dávno u otca týchto detí je na prvom mieste. Úradníci však naďaľej trvali na jednom papieri, ktorý mal tento muž podpísať a prehlásiť že nemá žiadny príjem, čo on odmietal a odmieta a trvali na ňom... čo tam po tom, že deti v tom dome už pol roka hladujú, že nemajú žiadny iný príjem do rodiny. Nebol dôvod si myslieť, že z 2040 resp. z 2160 korún neprežijú. Toto sú overené fakty. Žitie v pivničných priestoroch považujú sociálny pracovníci za normálne v tejto dobe. Za normálne považu z okolia tejto rodiny tiež to, že v škôlke ani v škole deťom nemohli dať stravu, veď kde sa najedia 40 nenajedia sa ďalší traja, štyria, lebo nespĺňajú podmienky na odoberanie zvýhodnenej jedno korunovej stravy v školskej jedálni a to doslova. Pravdepodobne by deti asi aj tak nejedli. Hanbili by sa. Nie sú na to zvyknuté a pri tom je to úplne normálne.

Deti majú výborné správanie a prospechy v škole. Sú večne usmiate a dodávajú energiu aj ostatným. Ich sneho biele usmiate tváre sa smejú aj keď sa nesmejú. Prospech dobrý, správanie tiež, problémy žiadne nič výstredné. Kto by si všimol niečo že? Veď ich telesná schránka ledva drží na nohách, ledva drží po hromade, ale kto by si niečo všimol, postrehol keď majú dobrý prospech a nedávajú nič najavo.
Keď som tam prišiel nejedli už dva dni nič (dokázateľne). Pohotovostná lekárka potvrdila zanedbanosť vysokého stupňa a vyhladované, dehydrované dieťa ktoré sme doniesli na vyšetrenie z dôvodu vysokých teplôt. Pustila sa do mňa, lebo si myslela že som otec (čo bolo veľmi milé vzhľadom k tomu, že ja som trošku tmavšej pleti). Bola asi dosť nahnevaná tak tento detail prehliadla. Musel som teda vysvetľovať. Po prehliadke sme vybrali lieky a išli domov k nim domov, lebo malá už bola v strachu (nemohla zostať v nemocnici). Kúpili sme cestou potrebné potraviny, sladkosti a doma nás už čakal uvítací výbor. Každá návšteva u nich je srdečná a milá. Veci sa pohli po návšteve sociálneho úradu, ale nie tak ako by sme očakávali. Prekvapený som zostal tým, že sociálny úrad vedel aký má matka príjem, kde žijú a ako. NEKONAL. Prečo? Keď som sa ich spýtal, že deti sú tam a je ich 4, útočili na matku, lebo nepresvedčila druha už rok aby prišiel druha - ožrana, ktorý ju bije vyhadzuje a správa s k nej ako k handre domu , keď náhodou príde po mesiacoch domov. Človeka ktorému jeho vlastné deti nehovoria nič. Matka nespolupracuje. My predsa nikoho nemôžeme na silu nútiť, aby si riešil svoje problémy, kd to sám nechce, klame, zavádza a pod (bránil sa úrad). S tým sa súhlasiť dá aspoň v tomto prípade určite. Sú tam však deti. Z toho čo mi povedali som sa nevysomáril doteraz a to inteligenciu mám. Jedno oddelenie nevedelo čo robí to druhé a vzájomne sa obviňovali. Vtedy som si uvedomil, že tá matka tu pred rokom nemohla nič vybaviť... ani teraz tomu nebolo inak a stále nie je. Tak musím počkať...snáď zajtra sa mi niečo podarí. Matka špekuluje a zavádza. Sociálny úrad nás nekontaktuje, ako dobrovoľníkov ktorí pomáhajú tejto rodine. To musíme robiť My, aby sme postupovali v medziach sociálnych zákonov. Nedostal som odpoveď na to, dokedy budeme ťahať túto rodinu - resp. deti z vlastných finančných zdrojov (granty na takéto niečo nezískate nikde). Sociálny úrad ako štátom zriadená inštitúcia má už dávnmo iné priority. Možno sú stanovené iné priority. Takéto prípady budú len pribúdať a budú na okraji záujmu nielen poverených a kompetentných inštitúcii, ale je vysoká pravdepodobnosť, že sa to čoraz viac bude týkať aj nás ľudí. Pretože nedokážeme pokryť vlastné potreby a vlastný spôsob života ktorý sme si zaumienili, že budeme žiť. Už teraz máme nasadenú vysokú latku s vysokými dlžobami - úvermi na jednu rodinu. Je jeasné, že sa chce každý rodič o svoju rodinu postarať čo najlepšie a tak to má byť. Preto záujem ( aj s pochopiteľných dôvodov) pomáhať bude len minimálny. Dovtedy o tieto deti bude postarané.
Nie však tými, ktorí by mohli najrýchlejšie pomôcť a využiť všetky dostupné prostriedky na dosiahnutie zmeny života a ochrany (aspoň) detí.
To My musíme hľadať miesta odkiaľ zoženieme prostriedky do vtedy, pokým sa niečo predsa len nepodarí vyriešiť a posunúť tak rodinu do lepších podmienok. A to aj za cenu represívnych opatrení, možných sociálnym úradom, ako jedinou kompetentnou inštitúciou v tejto veci jednať. Niekto sa predsa spametať musí. Tu ide o deti. Koľko by sme toho urobili pre svoje, aby sme ich chránili pred zlyhávaním a pred takýmto prostredím. ..koľko..?

Stotožnili sa s tým, že sme na problém tejto rodiny upozornili a pravdepodobne majú za to, že tam chodíme a snažíme sa im zabezpečiť aspoň stravu. Nespýtajú sa či máme na to prostriedky, alebo nie. Neponúknu Vám žiadnu pomoc. Už je to mesiac od prosieb detí, ktoré prišli požiadať o pomoc, aby mali čo jesť. Nikto a to dokonca ani v škole a ani v škôlke sa nezaujíma o to, či tie deti sa nemôžu najesť v školskom stravovacom zariadení (bezohľadu na to, či má ich matka potrebný papier), alebo príjem. Jasné, že matka nespolupracuje tak, ako by mal človek s takýmito problémami spolupracovať. Myslím si, že si neuvedomuje ako ohrozuje deti.
Nikto sa nezaujíma o to, aký dlhý čas už prešiel a rodina sa z miesta nepohla. 2160 Sk. To je jediný príjem, ktorý táto rodina má k dispozícii. Vysvetľoval som aj na úradoch, že občianske združenie miniBODKA nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, ktoré by malo na účte dlhodobo, alebo pravidelne dostávalo na tieto či iné účely. Vysvetlil som, že tejto rodine môžeme pomôcť len z našich osobných platov aj to len na malú chviľu a možno ak, tak len jednoroazovo. Z tej chvíľky a jednorazovosti sa stalo pravidlo viacrazovosti, pretože nás nikto nepočúva a čo je horšie, ani základné potreby tých detí nehovoria kompetentným absolútne nič. Každý kvet potrebuje polievať aby mohol rásť a byť tak prospešný. Tieto kvety polieva matka v zatuchnutom a veľmi špinavom prostredí pivnice rodinného domu tak, ako len vie, aby jej rástli a spôsobovali radosť, aby zostali rodinou a ako rodina aj prežili a žili. Je to z jej strany všetko čo dokáže. Tieto kvety tam, kde by väčšina z nás kvety nikdy nepolievala a ani nedávala.

Priznám sa, že mám chvíľe kedy neviem ako sa pohnúť z miesta a neohrozovať svoj život kôli nedostatku finančných prostriedkov, ktoré čerpám ako výplatu za svoju odvedenú prácu. Toto je jedna z nich. Chvíľa, pri ktorej si dávam otázky prečo sa o to zaujímajú až vtedy, pokiaľ na to niekto upozorní, alebo sú deti v ohrození života? Prečo sa stiahnu vo chvíli akou je táto ? Veď teraz je ich pomoc najviac potrebná. Priznám sa, že Ja ako občan a ani ako človek tomu nerozumiem. Zmysel sociálneho úradu a ľudskosti okolia My v tomto prípade uniká a to nemyslím v zlom. Pomoc ľudí by sa tak veľmi hodila, tak veľmi, že sa mi nechce veriť, ako veľmi ťažko sa pomoc získava. Je to doslova o chlebe a vode. Ak sa vrátime k starým časom žitia a prežitia bude to len preto, že sme zabudli otvoriť dvere tam, kde mali byť otvorené a majú otvorené byť NONSTOP. A to nemám na mysli návrat k starým časom žitia bohatého človeka, alebo rodiny, ktorá má chalupu na ktorú chodí počas sviatkov (samozrejme že zaslúžene si doprajúci oddych). Mám na mysli obsadzovanie starých chájd, uťahovanie sa do hôr, stavanie tzv. chyží, prespávanie v slamníkoch a chodeniu po žobraní, alebo privyrábaní si detí, ktoré s takouto formou práce nemajú prísť do kontaktu. A kto si myslí, že také niečo u nás nie je? Už teraz sú veľké priepastné rozdiely spoločenského života a kvality života rodín. Deti už poukazujú na neznačkové oblečenia svojich spolužiakov. Posudzujú obsah a kvalitu desiatej na veľkých prestávkach svojho spolužiaka. Posudzujú a hodnotia jeho rodinu. Šikanovanie, posmešky, osočovanie, sú na denno dennom poriadku. Iba pozorné oko a všímavosť nás dospelých si to všimne a záujem. Rodič jednej, alebo druhej strany by mal mať ten najväčší prehľad o tom, aké má svoje dieťa a čo sa s ním deje. Veľa krát by rodičia neboli prekvapený z toho, ako sa ich syn, alebo dcéra správa, keď vyjdú na povrch veľmi vážne prečinenia ich vlastných detí. Rodičia ako jediný najprirodzenejší výchovný orgán - môžu zabrániť, až úplne odstaviť vlastné deti, od nedôstojného a neľudského správania sa voči sebe a okoliu v ktorom sa ich dieťa pohybuje resp. v ktorom žije. Rodičia sú najprirodzenejší spôsob výchovy a najväčším prínosom pozitívneho pôsobenia na deti v ktorých ľudskosť treba pestovať od malička až do konca života. Malo by tak veľa ľudí šancu prežiť a to aj z blízkeho resp. príbuzenského vzťahu danej rodiny.

ObrazekUž dávno som zistil, že všetko máme v rukách jedíne My, My ako ľudia nech sme na akomkoľvek piedestále, alebo hraničnom pásme žitia svojho života. Sme to My ľudia. Nedá mi neukončiť tento preslov s prosbou o pomoc, alebo skôr žiadosť... prečo sme to len My ?,Keby bolo treba, žiadal by som aj v inej galaxii o pomoc pre každého kto pomoc potrebuje a nie nezmyselne ako si niíekto môže pomyslieť (aha aký nadšenec, blbec, ten ešte nič nezažil potom by určite toto nerobil , aj tak nič z toho nebude a pod.). Aj Vy čo čítate niekedy tieto riadky a prídete až do ich samého konca, teda až sem, chcem aj Vám povedať že sme tu len My, My ľudia... nik iný tak krásny a inteligentný tu nie je. Nič viac mysliace a cítiace ako My tu na tejto Zemi našej nie je. Nech už sa stalo komukoľvek z nás čokoľvek a odkohokoľvek zlé. A keď aj nikomu nič. Len Vás prosím ak viete, alebo by ste mohli - zapojte sa spolu snami do pomoci ľuďom a nezostaňte len pri čítaní týchto riadkov, ako nejakého časpoisu z butiku. Nič v tomto obsahu písané nie je vymyslené, ani bulvárne, ani nijak inak nadhodnotené. Všetko je skutočné a ani to nijak inak tu, na týchto stránkach nebude. Pomoc potrebujeme, aby sme mohli pomoc podať ďaľej - poslať ju ďaľej.



 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

smutne

(smile :), 7. 3. 2008 17:08)

je smutne ze niektori ludia su dnes velmi slepi a nechcu vidiet veci co sa okolo nich deju...ale dnesna spolocnost je uz taka preto sa nad tym nejdem viac pozastavovat ale som velmi potesena ze existuju dnes take zdruzenia akou je minibodka.ludia ktori to robia pre inych slabsich,ktori pomahaju bez naroku nad odmenu,venuju energiu,a cas ktory je tak vzacny dnes,a aj ,,uja,, milana ako ho volaju deti,kktory sa nezenie za karierou,ktoreho volny cas sa deli medzi deti bez domovou,bezdomovcov a socialne rodiny....velmi ta odbivujem a aj ked v buducnosti nebudem tak zamesttnana dobrovolnickimi aktivitami ako ty ,dufam ze aspon trosku sa mi podari priblizit sa tebe a nikdy nezabudni ze mnohym si velky vzor ! este raz dakujem aj za inych pre to co robis

Možno sa raz zobudíme.

(Janka Klementová, 13. 12. 2007 12:22)

Najprv ďakujem (zistila som že mám oči aj srdce, práve kôli Vašej práci ktorá viditeľne nie je len o peniazoch) a teraz môj komentár.

Veci okolo nás sa dejú tak rýchlo, že nie sme schopní mať čas ešte aj na ľudské veci - myslieť na niekoho, alebo niečo kto má problémy. Vraví sa že problémy máme všetci... a máme! Je však veľmi odlišné aké a aké majú následky, alebo dôsledky. Niekmu sa podarí preklenúť ich ľahko, niekomu zas ťažšie, ale niekomu sa to nepodarí vôbec. V tomto sme rozdielny a to viditeľne, pretože dôsledky sa na každom z nás podpíšu, ibaže s rozdielom intenzity následkov. Vždy viac budú trpieť tí, ktorým sa pomoci nedostane včas. Najčastejšie pomáhajú práve tí, ktorí majú sami problémy. Prečo? Možno sa raz zobudíme keď nám sa niečo stane tak veľmi osobné, keď nám zdravie prestane slúžiť, keď nás bolesť bude tak otravovať, že každé vydýchnutie bude obrovskou úľavou, keď nebude komu povedať: PROSÍM ZOSTAŇTE PRI MNE... Nemám v úmysle tu predpovedať niečo, čo sa už nestalo. Mali by sme sa zobudiť a to veľmi rýchlo a netváriť sa, že sa nás nič netýka. Mali by sme sa zobudiť včas a to každý z nás. Stačí tak veľmi málo až je to smiešne... stačí len prejav záujmu a keď nemáme čas našu pomoc sami dotiahnúť do konca je toľko spôsobov ako a kto to môže urobiť... satčí len dať vedieť, prejaviť záujem. Nie sme v tom nikdy sami a nikdy ani nebudeme, takže nemáme dôvod si myslieť, že nevieme pomôcť, že nemôžeme... naša rodina vďaka Vám pocítila čo dokáže záujem, sila a vôľa. Nemali by sme sa báť.
Nechcem tým povedať, že to nie je ťažké pomáhať niekomu inému, nechcem tým povedať, že nás to nebude oberať o čas. Rada by som povedala, že je to dôležité a zdôraznila: Človek nie je sám a to ani z tej strany týkajúcej sa podania pomoci, ale ani z tej strany, kde je treba pomoc dodať - kde je potrebná.
Sama som tie problémy mala a to nežijem a ešte som nežila na hranici svojich možností. Včasná pomoc zdá sa tomu zabránila a tak môžem spolu so svojimi deťmi ďaľej plnohodnotne žiť. Už však s rozdielom, že poznám odvrátenú tvár plnohodnotného života.
Ešte raz ďakujeme a to celá naša rodina. Prajem Vám veľa úspechov a čo najmenej nešastných ľudských osudov (budete mať viac času na väčší úsmev). S pozdravom ostáva: Janka s rodinou.