Myslím, že mi budete rozumieť.
http://www.jacquielawson.com/
Milan Daniel, súrodenci: Tomáš, Mirko, Kristínka, Majko, Andrejka, Dominik Horváthoví, 60 dobrovoľníci s úplne nezištným konaním z celého Slovenska, www.minibodka.sk a stredisko pomoci SOS Lodenica Šaľa (ktoré je našim domovom aj sídlom) si vás dovoľujeme takto osloviť:
Kto verí, nepotrebuje dokazovanie. Jeho dôvera spočíva v tom, že otvoril oči (lebo nás vidí a zároveň má možnosť vidieť) srdce (lebo musí cítiť z nás aj zo seba konanie dobra), myseľ (môže si 1000x premyslieť poskytnutie pomoci a až potom ju aj skutočne bez výhrad poskytnúť). Kto verí, nemá potrebu spochybňovať, ani byť v kruhu pochybovačov. Kto uveril, ten koná tak, aká je jeho viera. Kto vie, že tu sme, ten predsa vie, že to čo robíme je dôležité a nikdy nezničiteľné žiadnym spôsobom zneužitia nami, ani nikým iným. Kto cíti a praje, modlí sa aj za nás a našu prácu, kto sa nemodlí ten praje a má otvorenú bránu ľudskosti dokorán. Bez vašej pomoci (stálej, jednorazovej, aj sporadickej) by sme sa nikdy nezaobišli a ani nezaobídeme. Každá z typov poskytnutej pomoci otvorila nové možnosti mojim deťom aj deťom na uliciach. Hlavné: vzdelávanie, liečenie, ošatenie, obuv, nasýtenie, lieky, hračky, cestovné. Ročne pracujeme so 700 deťmi u nás na detských táboroch, alebo tam vonku na uliciach cez obce, mestá, sociálne úrady a políciu. Šaľu od roku 2009 (vtedy sme sem prišli ako nová 7 členná rodina bývať) do roku 2011 navštívilo 2100 detí (a v návštevách pokračujú) a všetky odchádzali s úsmevom a s niektorou vami darovanou pomocou. Bilancia úspešnosti našej práce a jej zmyslu je už viditeľná. Deti s rodičmi, ktorí pochopili, že to bez disciplíny nepôjde vstávajú doslova zo zeme. Nie Ja, ale Boh ich dvíha s našimi rukami a našim srdcom. Disciplínu sa snažíme dostať do ulíc. Neposkytneme pomoc tam, kde nie je, alebo ju nechcú dodržiavať, pretože tam by zmysel poskytovania pomoci zlyhal. Nedávame nič zadarmo. Všetko má svoje pravidlá, pri ktorých dodržiavaní, vidieť požadované výsledky. Musíme vám napísať s radosťou (ale s hrčou v krku, keď si pomyslím na tie chvíle plné bezmocnosti), že sa nám darí aj cez ich slzy, nervozitu, častú rezignáciu a opätovný návrat k poslušnosti ich dostať do systému v ktorom sa vďaka skromnosti a disciplíne udržia. Nevedia čo je EURO, nerozumejú mu. Ani nemôžu. Z rôznych príčin sa ocitli tam kde sú, no z oveľa väčšej príčiny (ktorú im ponúkame ako nový začiatok) majú možnosť žiť, biť a usmievať sa. Budeme v tom pokračovať, pretože kto verí, ten nás vidí všetkými zmyslami.
Moja rodina a Ja: od roku 2009 do roku 2011 sa priemer známok zlepšil natoľko, že odborníci nechápavo krútia hlavami, citujem: Ich najčastejšia veta: veď nevedeli ani poriadne rozprávať, nevedeli, čo je sprcha a záchod, nepoznali dobro v žiadnej podobe, starali sa o seba samé v lese keď utekali pred agresiou, nie je možné, aby dokázali za tak krátku dobu (od roku:2002 vtedy som ich našiel) takýto posun vpred (koniec citátu). Ja len dodám, že pri nutných návštevách lekárov bolo vždy prízvukované, aby som sa tešil, za prvé: keď skončia v špeciálnych školách s mentálnymi poruchami s aspoň s priemernými známkami.Za druhé: zdravotné a psychické následky, ktoré si budú niesť do konca života a musím s tým počítať. Po pravde, zaliali ma slzy už vtedy a zalievajú aj teraz keď vidím a cítim, že je to niekedy v druhom prípade a hlavne v noci ťažké s ich spánkom a s tým s čím sa samé v snoch vyrovnávajú. Často je to veľmi počuť, často je to ťažké aj cez deň. No v tom prvom sa sekli a to poriadne a vo všetkom. Deti nie sú v špeciálnych školách, ani som ich tam nedal. Nikdy som im nedal najavo, že nezvládnu niečo, do čoho sa vôbec nepustili a tak sme začali na normálnych školách. Vďaka pomoci obetavých učiteľov, vedeniam škôl do ktorých chodia, ich disciplinovanosti, bojovaniu s učivami aj 4 -6 hodín denne u nás doma sa nám darí takto: Tomino (odbor kuchár čašník) skončil s vyznamenaním + zvládol vodičák, Mirko (odbor automechanik v GA) 1. ročník s vyznamenaním + vodičák, Kristínka (odbor čašník servír v GA) prospela veľmi dobre, Majko (ZŠ Hollého Šaľa –Veča 6 ročník) skončil s priemerom dobrý (mal ťažké zdravotné problémy, hrozilo úplne oslepnutie. Nechcel nosiť okuliare už v detskom domove a oni sa na to vykašlali. Mne to nikto nepovedal. Od roku 2009, keď som si ich vzal ich teda nemal (koľko pred tým neviem). Každý deň mal silné bolesti hlavy, nevidel poriadne, ale ani nikomu nič nepovedal ani v škole (nevidel na tabuľu). Pri oslovení prečo si nepíše z tabule to riešil odvrávaním a hlúpymi poznámkami aj doma za poznámky v žiackej. Takto to trvalo dlho až kým sa nevystupňovali bolesti hlavy do takej miery, že už nemohol bojovať sám a musel požiadať o pomoc. On sa tak hanbil za nosenie okuliarov, že riskoval všetko. Nevedeli sme dlho s lekármi z čoho, až kým ma nenapadlo skúsiť oči, tlak a niečo s nimi (v predchádzajúcom povolaní vychovávateľa sme tento problém často u detí ignorovali, nepredpokladali, v 70 % však potrebovali deti okuliare, alebo operácie očí). Diagnóza bola šialená. Na jedno oko oslepol a na druhé vidí 40 % a horší sa. Kde ste doteraz boli s ním.? Spýtala sa ma vyčítavo pani doktorka a už aj vypisovala papiere na ohlásenie zanedbania si rodičovských povinností s trvalými následkami. Myslel som, že sa zrútim. Viete, výčitky, obviňovania, nesúľad svedomia, totálna deštrukcia myšlienkových pochodov a totálna bolesť v srdci. Ja som nevedel, že nosil okuliare a že mal aj pred tým problém s očkami. V záznamoch to nikde nemal. Ich identita a to úplná a poriadna, začala mať kontúry až tu v Šali, kde sme začínali od úplného začiatku a stále na ňom sme. Majko absolvoval niekoľko vyšetrení tu, ale výsledky sa nedostavili iné. Nakoniec som oslovil ozbrojené sily SR o pomoc na hospitalizáciu Majka vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku a jeho kompletné vyšetrenia očí. Podarilo sa nám to. Majko absolvoval všetko čo sa dalo a výsledok: bude vidieť na obe očká, pokiaľ sa mu stav nezhorší s dodržiavaním prísnych pravidiel nosenia okuliarov. Diagnóza stanovená tu nebola správna. Majko vidí na obe očká v priemere 60 ku 40. Okuliare nosí, stav sa zlepšil, prospech v škole tiež, no stále sa za ne hanbí a kompenzuje to vnútorným nepokojom. Dominik (4r. ZŠ – Hollého Šaľa / Veča) s prospechom veľmi dobre. Dominik najviac zo všetkých potrebuje neustálu pozornosť. Často kvôli sebapoškodzovaniu končieval v nemocnici. Stav sa veľmi zlepšil. Andrejka (4. ZŠ – Hollého Šaľa / Veča), prospela veľmi dobre a je najmladšia a je najviac senzibilná voči problémom svojich súrodencov (no po pravde to sú všetci). Sú na seba dosť naviazaní. Statočne sa pasujú s problémami a statočne sa starajú jeden o druhého ako vedia. Posúvame sa vpred pomaly, ale za to spokojne a spolu. Sú výborní športovci a moji najbližší pomocníci pri poskytovaní pomoci deťom na uliciach. Oni presne vedia poskytnúť kompletné zdravotné ošetrenie, podať materiálnu pomoc aj radu a hlavne úplne prirodzene s deťmi komunikujú. Ja mám na starosti dospelákov a tak sa vieme v teréne spoľahnúť jeden na druhého s rozdelením si povinností.
V Šali sa cítime veľmi dobre a chceli by sme tu zostať, pokiaľ by sme si našli domček o ktorý by sme sa starali. Deti by tu dokončili školy a mali svoj domov, pocit že niekam patria a nemusia sa zase sťahovať a báť. Ja sa ak dovolíte musím k nim pridať, som ich otec. Nie taký čo nič nerobí aj keď vás o pomoc niekedy počas roka prosím lež pre druhých, no predsa by som rád povedať, že sa snažím byť dobrým otcom, dobrovoľným riaditeľom združenia miniBODKA a hlavne s prítomnosťou Boha ísť do všetkého, ku každému kto pomoc potrebuje. To čo nepotrebujeme nemáme a ani nikdy mať nechceme. Tak žijeme so starostlivosťou o seba aj o iných vďaka vašej pomoci. Najsmutnejší je taký svet v ktorom dovolíme, aby vyrastali smutné deti. My nimi už nie sme, pretože ste s nami, máte nás radi a My sa snažíme tak, ako je v našich možnostiach možné. Vieme, že sa každý musí snažiť najlepšie ako vie a to aj v čase, keď sú slzy (aj tie neviditeľné) prejavom osobného postoja každého z nás. Slzy nie sú známkou slabosti. My sme šťastní a za to šťastie vám ĎAKUJEME a nie len My, ale My všetci.
Rodina má zmysel. Rodina je všetko. Rodina je byť spolu, držať sa a byť pre seba dôležitý v každom čase v každom okamihu. Tento pocit sme nepoznali. Dnes sme v spoločnosti veľkej rodiny, ktorá nám pomáha a v ktorej nerobíme hanbu. Dnes máme svoju rodinu v ktorej zažívame to, čo sme nepoznali a spoznávame. Umývame riady, varíme si, staráme sa o seba, psíka, chodíme ruka v ruke do školy, po príchode nás čaká tatino s otázkami bez konca (ako sa darilo, čo? Kde? Aké známky a pod., potom to vybalíme my na neho s požiadavkami atď.). U lekárov sme spolu a spolu sa bojíme, alebo tešíme z dobrých výsledkov. Na rodičovskom v škole už sedí Tatino a počúva, ale je tam už niekto. Do kolóniek o rodičoch píšeme tatina aj maminu v jednej osobe a sme na to hrdí. A mama? Áno chýba a isto aj tatinovi, aby sa mohol s kým po nociach rozprávať a aby sa aj veci z práčky nevyťahovali ako žužvalce a aby aj On chodil pekne oblečený. No My ho máme radi a sme s nim šťastný. Je mamou a je otcom. Je všetkým a my preňho tiež.(Výňatok so školskej slohovej práce s témou rodina z roku 2010 – Kika a Mirko)
S úctou Milan Daniel s rodinou. S prianím šťastne prežitých chvíľ života každý deň a pokiaľ bude možné s úsmevom. ĎAKUJEME za to všetko čo som/sme chcel vám povedať, napísať, vyjadriť.